NYC

New York City is definitely one of the best cities in the world. If only the world was like New York City.

Advertisements

Lester Burnham

Lester Burnham raz povedal, keď umieral: “I guess I could be pretty pissed off about what happened to me, but it’s hard to stay mad when there’s so much beauty in the world. Sometimes I feel like I’m seeing it all at once and it’s too much. My heart fills up like a balloon that’s about to burst. And then I remember to relax, and stop trying to hold on to it. And then it flows through me like rain and I can’t feel anything but gratitude for every single moment of my stupid little life. You have no idea what I’m talking about I’m sure, but don’t worry, you will someday.”

A myslím, že povedal dosť dobre.

Ak zabudnete text, odíďte z javiska

Ak zabudnete text, odíďte z javiska. Asi takto opísal Satinského herectvo Stano Radič. Ak Satinskému niekedy vypadol scenár, tak jedoducho odišiel a nechal tam Lasicu stáť a hrať samého ďalej. Mne sa včera stala podobná vec, aj keď v trošku inom kontexte. Ráno, teda naobed, som sa zobudil na vrchu poschodovej postele (vrchy poschodových postelí som si obľúbil, odkedy som spoznal Jakuba Uhlíka) v hostelíku niekde na južnom cípe LA. Zobudilo ma nejaké dychčanie, ktoré som najprv pripisoval môjmu chorvátskemu kamarátovi. Neskôr som si uvedomil, že to dychčanie pokračovalo v sliedení po izbe a postupne prehadzovalo veci z jednej postele na druhú, otváralo okná a zažínalo svetlá v kúpeľni. Nevenoval som tomu nejakú pozornosť, pretože zvedavosť premohol môj nedostatok energie. Pozornosť som zbystril až keď sa moja posteľ začala hýbať a zadychčaná osoba zistila, že to s tou posteľou ide tažšie než zvyčajne. Nakoniec preľaknútá teta upratovačka, možno aj kvôli tomu, že uvidela moju rozospanú tvár, utielka z izby tak prirodzene, ako otvorila napríklad okno alebo poskladala čerstvo vypraté uteráky na kraj postele. Ja som spal ďalej.

Spánok

Spánok je veľmi dôležitý. Jedna z najväčších chýb, čo študenti robia je, že nespia poriadne. Je 4:03 a ja ešte stále rozmýšľam, ako dokázať Pigenhole Principle pomocou indukcie. V zásade sa jedná o to, že máte n-krabíc a n+1 holubov. Pomocou indukcie treba dokázať, že stále bude aspoň jedna krabica mať minimálne dvoch holubov. Veď ono to je celkom logické – ale indukcia to celé komplikuje aj preto, lebo profesor je strašne citlivý a nedá na ňu dopustiť. Treba to teda nejako pekne napísať, aby v tom nebola žiadna chyba. Príde mi to veľmi jednoduché a práve v tom bude nejaký háčik….(ak sa Vám niečo s indukciou zdá ľahké, je veľmi pravdepodobné, že je to nesprávne).

Autíčka (venované Janovi B.)

Písal sa koniec semestra a akurát som sa chystal odletieť domov. Mal to byť pokojný deň, no noc predtým mi kamarát napísal, že zajtra ideme na autíčka. Spomenul som si na to poobede, kedy som vlastne vstal (keďže netrebalo ráno vstávať a už bolo po skúškach, tak sa v noci pozerali filmy). Rýchlo som na seba hodil kraťase a tričko a šiel som pred Welcome Center (tam sa stretávame, keď ideme do mesta alebo niekam). Jesť ani piť som nestihol. Bolo to celé zle, lebo som začal cítiť silný hlad počas cesty na Yas Island, kde autíčka boli. Jedlo tam bolo dosť drahé, tak som sa uspokojil s Colou. Preteky sa mohli začať. Súťažilo sa na motokárach s motorom honda so zvukom dedovej kosačky. Po semestri bez auta si šoférovanie hocičoho nesmierne užívate. Mala to byť pokojná jazda, ale keď všetci zrazu dupli na plyn, tak sa vo mne prebudilo pretekárske zviera z detstva (keď som bol malý, tak som závodne pretekal na autodráhe s mojím modelom Mitsubishi Lancer Evolution 7 4×4 model (pozn: závodne = v závodnej jedálni)). Po pol hodine na dráhe ste celí spotení a keďže motokára nemá posilňovač riadenia, tak máte pocit, že biceps narástol. Skončilo to výborne (viď obrázok dolu), len s jednou haváriou (nejaká žena nevybrala zákrutu) a lepší koniec semestra asi ani nemohol byť.

Preteky boli ťažké, ale nakoniec sa vyhralo. Chcel by som poďakovať všetkým za podporu, rodičom za to, že ma naučili šoférovať a bratovi za to, že so mnou takto raz pretekal v Lučenci
Preteky boli ťažké, ale nakoniec sa vyhralo. Chcel by som poďakovať všetkým za podporu, rodičom za to, že ma naučili šoférovať a bratovi za to, že so mnou takto raz pretekal v Lučenci